Kresťanské sviatky nevznikli len tak, cirkev ich naplánovala na obdobie, keď už ľudia niečo slávili, a postupne sa tieto pohanské sviatky premieňali na kresťanské. Z pôvodnej podoby im však zostalo viac, než sa môže na prvý pohľad zdať. Veľa veľkonočných tradícií a symbolov, ako ich poznáme dnes, pochádza práve od starých Slovanov a ich osláv jarnej rovnodennosti.
Kto boli Slovania?
Kým sa dostaneme k samotným jarným oslavám Slovanov, je na mieste oprášiť svoje znalosti dejepisu a pripomenúť si, kto vlastne boli Slovania. Slovanmi nazývame etnickú a jazykovú skupinu ľudí patriacu k indoeurópskej vetve. Na naše územie prišli z východu najskôr v 5. alebo 6. storočí, teda v období sťahovania národov. Slovania sa živili poľnohospodárstvom, uctievali množstvo bohov a nižších nadprirodzených bytostí a hovorili jazykom praslovančinou, písať však nevedeli, a tak sa nám od nich nezachovali žiadne písomné pamiatky. Preto sú hlavnými materiálmi pre štúdium ich kultúry archeologické nálezy a ľudová slovesnosť.
Vítanie jari
Povedali sme si, že Slovania boli predovšetkým poľnohospodári, od čoho sa odvíja nielen ich spôsob života, ale aj náboženské predstavy. Veľká časť slovanských bohov preto boli vládcovia prírody, uctievané boli niektoré druhy predovšetkým listnatých stromov a vôbec vzťah s prírodou bol pre Slovanov veľmi dôležitý. Niet preto divu, že obdobie, kedy sa príroda prebúdza po dlhom spánku opäť k životu, kedy sa rodia mláďatá zvierat a kedy nastáva čas siatia, bolo plné osláv. Veď slovanský rok začínal práve v deň jarnej rovnodennosti!
Skôr ako prišla jar, bolo treba zbaviť sa zimy. Jej patrónkou bola Morena, bohyňa smrti (už jej meno samotné v nás evokuje jej temné poslanie). Spojenie zimy so smrťou je pomerne logické, bolo to najnáročnejšie obdobie roka, ktoré nie všetci členovia kmeňa prežili. Keď ale začínala zima ustupovať, Morena bola slabá, a bolo teda možné sa jej nadobro zbaviť (teda aspoň na podstatnú časť roka). Zvyk vynášania Moreny (alebo tiež Smrtky) je pomerne známy a na niektorých miestach sa praktizuje dodnes. Drevená tyč sa obalila slamou, obliekla do ženských šiat a ovesila vyfúknutými vajcami a prázdnymi slimačími ulitami, ktoré symbolizovali smrť. Sprievod dedinčanov túto figurínu odniesol ďaleko od svojich domovov a vhodil do rieky alebo dolu zo skaly. Dievčatá si cestou späť natrhali napučené vetvičky listnatých stromov, ozdobili ich stuhami a spolu s nimi priniesli do dediny aj jar.
Jarné rituály
Po tom, čo Slovania odprevadili Morenu, mohli privítať bohyňu plodnosti, Veľkú matku Mokoš. Na začiatku jari bolo treba zaistiť dobrú úrodu pre nasledujúci rok, a to sa vykonávalo pomocou rôznych rituálov. Na okrajoch polí sa napríklad do zeme zapichovali vetvičky rozkvitnutej vŕby. Verilo sa, že pôdu zúrodní aj pohlavný styk hospodára s jeho ženou v brázde. Ďalším z dnešného pohľadu podivným zvykom je rituálny kúpeľ v potoku, ktorý sa musel vykonať skoro ráno a úplne bez oblečenia. To údajne zaistilo Slovanom ochranu pred chorobami a mladým dievčatám krásu. To, že voda má podľa našich predkov očistné účinky a podporuje krásu, je zrejmé aj zo zvyku oblievania dievčat vodou. To už sa dnes nerobí, iný zvyk ale dodržiavame stále bez toho, aby sme vedeli, že pochádza od Slovanov – jarné upratovanie. Slovanské ženy upratovali svoje príbytky a všetok prach a smeti spaľovali.
Pohanský korbáč
Ak ste niekedy premýšľali nad tým, kde sa v kresťanských sviatkoch vzalo šibanie dievčat a žien vŕbovým prútím, potom vedzte, že tento zvyk tu bol skôr ako kresťanstvo. Pre našich pohanských predkov bol korbáč dôležitou súčasťou jarných osláv, na rozdiel od dneška sa však šibali všetci – muži aj ženy, mladí aj starí. Korbáčiky boli a dodnes sú zhotovované z vŕbového prútia, čo len dokazuje význam tohto stromu pre starých Slovanov.
Nie je tajomstvom, že sa nad tradíciou jarného šibania, ktorá sa drží v krajinách obývaných západnými Slovanmi, zvyšok sveta pozastavuje a neveriacky krúti hlavou. Po vôli nebola ani stredovekej cirkvi, proti obľúbenému zvyku však nemohla nijako zakročiť, a tak sa aspoň snažila pozmeniť jeho význam. Namiesto omladenia a zdravia mal priniesť do domácností niekoľko dní bez pohlavného styku. Počas Veľkej noci totiž bolo potrebné, aby každý šiel na spoveď, čo znamenalo sexuálnu abstinenciu tri dni pred spoveďou a tri dni po nej. Šibaním korbáču sa potom manželia od sexu odrádzali, dokonca sa mali korbáče pokladať aj doprostred postele a pár tak od seba oddeľovať. Vzhľadom na to, že dnes každé malé dieťa vie, že žena, ktorú na Veľkú noc nikto nevyšibe, uschne, však môžeme povedať, že sa kresťanská interpretácia pohanského zvyku príliš neuchytila.
Farbenie vajíčok
Aj farbenie vajíčok je slovanský zvyk. Teda aby sme boli presní, ako prvé vajíčka farbili najskôr Peržania, a to v 4. alebo 3. tisícročí pred n. l. S oslavami jari ich u nás spojili práve Slovania a vajcia varené natvrdo farbili takmer výlučne na červeno (druhou možnosťou bola zlatá), preto tiež prezývali jarné oslavy ako Červené sviatky. Naši slovanskí predkovia červenú farbu mali naozaj v obľube – svedčia o tom fakt, že ju nazývali kráskou. No a tak tiež vzniklo označenie pre farbené vajíčka, kraslice. Ostatne, možno tiež uvidíte istú podobnosť medzi ruskými slovami krásny a červený.
A aký mali vajcia pre Slovanov význam? Predovšetkým je to symbol životnej sily a života samotného, zrodenia i znovuzrodenia a tiež smrti. Oblý tvar vajcia ho predurčuje na to, byť znakom plodnosti a dostatku. Vajcia boli kúzelníkmi používané na liečenie rôznych chorôb vrátane ženskej neplodnosti a tiež na posilnenie slabých kusov dobytka, a síce tak, že sa vajcia guľalo po človeku či zvieraťu, ktorý potreboval získať silu vajcia. Aby malo vajce svoju magickú silu, muselo byť plné, nie vyfúknuté. Tradícia farbenia vyfúknutých vajec, ktoré dnes poznáme ako kraslice, je oveľa mladšia, než by väčšina z nás asi čakala – vznikla až v 20. rokoch 19. storočia.
